S priateľom sme vychádzali vždy dobre, potom prišiel o papiere, a komunikácia padla. Vídame sa už len 1x týždenne… prestal komunikovať a max sa občas ozve… bol v tiesni a pomohla som… tým sa mi oddialil.. stále som nechápala prečo, nič som.mu zlého neurobila… pred troma dni sme sa videli…. tam povedal, že ma miluje, vie že ja jeho. Že so mnou chce byť, ale jednoducho že má problémy… potom mi ale priznal, že sa mi vyhýba, pretože sa mi nedokáže pozrieť do očí, pretože som mu pomohla…. za pomoc je vďačný, veľmi mu to pomohlo, ale zároveň ho to ako chlapa zrazilo, že to vraj nie je on. 

Potom z neho vyliezlo, že mi tajil, že ako prišiel o papiere, začal brať antidepresíva a na to bohužiaľ pil… ja o liekoch nevedela.. posledné 4 týždne sa to zhoršilo a zosypal sa. Hovorí mi ako na mňa stále myslí ale nedokáže sa mi ozvať, pretože si hneď spomenie na tú pomoc a telefón hodí do steny…. takže to nakoniec vyzerá, že ja som časť príčiny, prečo je na tom tak ako je… hrozne chýba, chcem s ním byť, on hovorí že taky, ale nejde to… ma to hrozne bolí.. napísala som mu že by som bola rada, keby ma neignoroval, že by som sa s ním potrebovala porozprávať.. na to mi druhý deň odpovedal, že ma neignoruje, ale že je po liekoch zblblý, že sa ospravedlňuje…

Ja neviem čo teraz, rada by som ho podporila, chcem ho vo svojom živote… ale neviem čo robiť, ako ďalej… Neviem, či mu mám písať a snažiť sa ďalej alebo mu nechať nejaký čas a neozývať sa mu a počkať , až sa ozve on. Pre mňa je to strašne ťažké a nedokážem si to nejako predstaviť. Fakt sa cítim veľmi zle a najhoršie je to, že sa bojím, že jedného dňa povie, že so mnou nechce byť a že ho vlastne stratím. Mám z toho všetkého strach a obavy a premýšľam, čo budem robiť, pretože sa cítim fakt hrozne unavene, zdeptane a smutne. Strašne mi chýba jeho prítomnosť a dúfam, že to bude ako predtým, keď sme boli spolu.