Dva roky randím s priateľom. Obaja sme rozvedení, ja 2 deti vo svojej starostlivosti, on jedno dieťa (v starostlivosti ex). Všetky deti na zš. Ja s deťmi bývam v byte, ktorý patrí mojej matke. Matka býva blízko, je vdova, vzájomne si vypomáhame, deti sú na ňu zvyknuté, ona je zvyknutá, že k nej často chodím. Priateľ býva v súčasnosti so svojou matkou cca hodinu odo mňa. Jeho matka má problémy s pamäťou, zmätenosť, treba na ňu dohliadať. Avšak v susedstve býva brat priateľa s rodinou, ktorý môjmu priateľovi pomáha. Priateľovo dieťa býva od neho cca 15 minút autom (bohužiaľ na opačnú stranu odo mňa). Priateľ by sa chcel od matky odsťahovať, kúpiť alebo si prenajať byt.

O spoločnom zosťahovaní teraz neuvažujeme, zatiaľ sme do nášho vzťahu deti veľmi nezaťahovali. Keby však priateľ chcel, išla by som do toho. Avšak sa vyjadril už kedysi na začiatku, že lepiť rodiny nechce. Teraz riešime, kde si má priateľ kúpiť byt. Ja by som bola samozrejme rada, keby býval čo najbližšie, času je málo a chcem sa s ním často vídať. Ideál v rovnakom dome, ale to sa asi nepošťastí. Priateľ chce nejaký vzdialenostný kompromis (hlavne kvôli dieťaťu, za matkou si dôjde), čo celkom aj chápem. Avšak mám trochu obavy, či nakoniec ten vzťah nevyšumí, keď stále budeme síce bližšie, ale nie úplne blízko.

Viem, že vzťahy na diaľku sú, my sme v tom dva roky, ale skôr mi ide o dlhodobú perspektívu. Ďalšie deti už nechceme. Lenže mi ide primárne o ten vzťah na diaľku, už by som chcela s priateľom bývať a posunúť sa niekam ďalej, plánovať budúcnosť. A neviem ako tento problém vyriešiť. Predtým sa ku mne partner vždy nasťahoval a tak som to brala ako hotovú vec. Ale teraz sa jednoducho bojím, že ten vzťah stratí svoje kúzlo, ako má teraz. Inak sme spolu naozaj spokojní a hrozne veľmi si rozumieme a sme spolu vždy hrozne radi a milujeme sa navzájom…