Mali sme pár mesiacov po pôrode ťažšie obdobie, ja najspis popôrodnej depresie, večne sama (on jazdil na vikendy) ja mala pocit zo zosilnením a mala som výbuchy hnevu. Do pôrodu vzťah bez mracku, pre mňa úplne dokonalá láska ktorú som nikdy nezazila. Asi po 3 mesiacoch horšieho obdobia mi povedal, že už ma asi nemiluje, a to len kvôli tomu výbuchu. Asi 5 mesiacov spolu nezijeme ale správame sa k sebe ako zo spolu sme, ale keď sa spýtam ako to teda má „je mi s vami fajn, ale necítim to čo skôr“. Tak ja už neviem. Dosť na sebe pracujem, cítim sa o dosť líp aj keď som na všetko sama, fungujem a snažím sa ale poradiť sa cítim ako by to celý bol môj trest.

Keby sme nemali dieťa tak to neriešim, ale toto ma trápi pretože nechcem aby vyrastal bez otca a on bez dieťaťa. Ale zároveň mám pocit, že už to nikdy nebude lepšie, pretože on furt drží zpátku a nedokáže sa tomu už oddať. Ja ho mám stále rada, aj keď už o dosť menej ale stále mám pocit, že môže byť lepší, keď budeme chcieť oboch. A on mi nedokáže rict „ nie nechcem byť s vama“ .. ako by ma porad hackoval alebo sa ma bal ..

Nerozumiem tomu a už by som to celkom chcela mať za sebou, pochopiť prečo to robí a nenechá nás ísť. Ja stále premýšľam nad tým, čo by som mohla urobiť lepšie, ale už som vyčerpala všetky možnosti. Hrozne ma mrzí, že je to medzi nami také, ale už neviem, čo by som viac mala urobiť, aby to bolo dobre. Dokonca si začínam myslieť, že možno mám inú ženu. Stále ma odmieta a to aj v sexe. Je to pre mňa strašne ponizujúcej. Citím sa odmietaná, nechcená a smutná. Neviem, či ma cenu ešte v tomto vzťahu zotrvavať. Hrozne ma to mrzí, ešte teraz, keď boli sviatky a bolo to u nás veľmi napäté. Takže vianočnú atmosféru som si naozaj neužíva, skôr som sa cítila úplne hrozne a osamelo. Chýba mi objať a láska a už to na sebe citim, je to jednoducho hrozné, ale neviem, čo s tým.